• White Facebook Icon
  • White Instagram Icon
  • White LinkedIn Icon

© 2019 by Nikola Gajdošová 

Rada začínam tým, ako ma formovala Dolná Orava, kde som sa narodila. Predstavte si pokojné malé mesto a vedľa neho melú dedinku. Tam sa o mňa mama nemusela báť, keď som zmeškala autobus do školy, pretože ma zobral sused alebo cudzí. No mnohí, ktorí prídu do môjho kraja hovoria, že to ticho by sa im po chvíli zunovalo. 

Čo tu ľudia robia? je otázka, ktorú často počúvam.
Veď viete, tie typické malé roboty čo má každé mesto a niektorí idú za prácou do zahraničia, Rakúska či Nemecka. A aj napriek tomu, že pre väčšinu je sen ísť pracovať preč, mnohí ostávajú doma. Myslím, že každý tu rozumie, že vzdelanie je fajn, ale dobre platená práca bola vždy väčšou hodnotou. Preto je pre mnohých pravdepodobne zvláštne, že sa tej dobre platenej práce chcem vzdať práve kvôli štúdiu.


Ale ja doma ostať nemôžem, aspoň nateraz.

Pamätám si ako veľmi ma lákali nové zážitky a túžila som ísť do zahraničia. To nebola žiadna rarita, veď predsa každý chcel odtiaľto vypadnúť. Zvláštne ale pre mňa bolo, keď mi starý pán na vlakovej stanici v Kraľovanoch povedal “Tu sa treba vrátiť a tu budovať”. Ťažko som ale mohla v 15tich takých slovám rozumieť. Mohla som sa len hanbiť, pretože jeho slová som vnímala ako karhanie môjho snívania v oblakoch.

Tie slová som si ale pamätala odvtedy a postupne sa, namôjveru, začali vžívať do môjho života. Najprv to začalo nepatrne, keď som na internáte v Bratislave mala až priveľa času uvažovať o tom, že nemám čo so sebou robiť. Nudila som sa a premýšľať ani učiť ma vtedy vôbec nebavilo. Vďaka príležitosti som začala niečo, čo dnes strategické dokumenty k mládeži nazývajú participácia. Cool, ale byť aktívny mimo školy cool ani zďaleka nebolo. A keďže som objavila svoju nechuť voči konformizmu, šla som si svoje. 

Od sadenia zelene na školách, cez multižánrové festivaly a menšie podujatia v čase, kedy málokto poznal slovo event, sme zorganizovali svoju vlastnú konferenciu pre 100 stredoškolákov a lístky sa minuly za dve hodiny. To nám samozrejme dodalo odvahu a pustili sme sa do nových VÄČŠÍCH projektov. 

Screenshot 2019-07-01 at 23.10.38.png

Ani som sa nenazdala, ale leto som trávila na letnej škole, koordinovala impact inkubátor pre neziskovky, vyhrala startup víkend, organizovala študentské voľby po celej krajine či riadila školskú firmu. A mňa to úplne pohltilo. Začala som vymeškávať školu viac než bolo dovtedy vídané a málokto veril, že to je pre všetky tie veci čo robím. Bola som jednoducho “na všetky strany” a zároveň nikde. Nevedela som, kam presne mám ísť pretože sa mi všetko páčilo.

Stredná škola vo mne nechala len trpkú pachuť memorovania a zakazovania mojich aktivít. Zanevrela som na školy, pretože akoby nevideli čo je skutočne dobré alebo mi nechceli vysvetliť dôležitosť vzdelania. 
To ale, zmenil krátko na to rok filozofie na Kolégiu Antona Neuwirtha. Zvláštny koncept, ktorému som až do polovice semestra nerozumela. Ale Kolégium mi nielenže ukázalo čo je dobré, ale aj vysvetlilo prečo. 

Screenshot 2019-07-01 at 23.22.57.png

toto som ja!

Vďaka môjmu mentorovi som sa počas našej humanitárnej cesty do Iraku naučila, že nemožno mať len dobré úmysly, ale treba mať aj kompetenciu. Pretože v čase najväčšej utečeneckej krízy nebolo problém vyzbierať peniaze či oblečenie. Oveľa dôležitejším bolo vedieť, ktoré projekty budú mať pre región najväčší zmysel a dopad. Jedným z nich bola aj výstavba komunitného centra, ktoré sme v Sulejmanii navštívili. (foto)
To, že kompetencia je aj o veľkosti ducha a charakteru by mi nikdy nenapadlo. Vždy šlo predsa o skills, ktoré mi ponúkali všetky moje aktivity. Vďaka nim som sa vymakala do pozícií, kde som mohla robiť biznisové prezentácie, stratégie, plánovanie, vedenie tímu a delegovanie… a vlastne všetko čo sa človek naučí po niekoľkých rokoch praxe. Samé cool veci.

A bol aj moment keď prišla otázka, či mi školu vôbec treba a či mi v mojej aktuálnej pozícii niečo chýba. "Veď predsa mením Slovensko, tu a teraz."  Na to mi netreba žiadnu svetovú univerzitu a vraj by som sa mohla uspokojiť aj so životom bez nej.  


Ale aj vďaka Kolégiu som začala vnímať všetky tie potrebné skills len ako jednu časť. Narazila som totiž na istý strop, ktorý som kariérne dosiahla. Ďalší postup by bol pre mňa ťažký pretože som "moc mladá" alebo " bez vzdelania". Zároveň sa už po piatich rokoch intenzívnej práce nechcem len učiť z vlastných chýb a potrebujem nabrať odbornosť v oblastiach, ktorým sa venujem.
 

icjk.jpg

Prepojeniu technológií s humanitnými vedami sa venujem už teraz v dvoch hlavných projektoch. Jedným je vytváranie podmienok pre data-based investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, cez moju prácu projektovej manažérky v Investigatívnom centre Jána Kuciaka.
Druhým je práca pre dizajnérske štúdio crafting plastics! studio, kde aplikujeme prírodné a rozložiteľné materiály do produktov s cieľom vymeniť plasty za udržateľnú a funkčnú alternatívu. (výsledok našej práce si môžete pozrieť na www.nuatan.com)

Preto univerzita, kde si musím vybrať jeden rigidný smer v ktorom budem niekoľko najbližších rokov, nikdy nebola možnosť pre mňa. Ak o túto možnosť prídem, zostanem na Slovensku a je možné, že už nikdy nezískam to, čo mám dnes pred sebou.
Pomôžte mi začať, aby som sa mohla vrátiť a robiť takéto projekty ešte lepšie než doteraz.